Poznámka: Viac informácii o pavlínoch na Slovensku a v zahraničí nájdete na slovenskej web stránke: http://pavlini700rokov.googlepages.com/home
Od 15. januára 2008 do 15. januára 2009 Rád sv. Pavla prvého pustovníka (lat. ORDO SANCTI PAULI PRIMI EREMITAE skr. OSPPE) slávil 700 rokov svojho schválenia Svätou Stolicou. V našej bazilike pracujú otcovia pavlíni od septembra 1990, keď sa sem vrátili po viac ako 200 rokoch od ich zrušenia a vyhnania Františkom Jozefom II. v roku 1786.
Podrobnejšie informácie o pavlínoch a kláštoroch na Slovensku a v zahraničí nájdete:
Stručný pohľad na vznik rádu pavlínov, zakladateľa kanonika Euzebia a ich potvrdenie pápežom Klementom V.
Zvyčajne v iných reholiach býva, že oslavovaný patrón je zároveň aj zakladateľom danej rehole. Zakladateľom rádu pavlínov však nie je samotný pustovník Pavol z Théb, ale ostrihomský kanonik Euzebius, ktorý inklinoval k pustovníckemu spôsobu života, podľa vzoru sv. Pavla prvého pustovníka.
Korene pustovníckeho spôsobu života siahajú až 3.storočia n.l. do Egypta, keď mnísi odchodom na púšť protestovali proti mravnému rozvratu a svetským prejavom v kresťanstve.
V 13. storočí v naddunajských lesoch v dnešnom Maďarsku viedlo mnoho laikov pustovnícky život. V roku 1225 biskup Bartolomej z mesta Pecs, dal podnet na vznik komunity napísaním reguly a zorganizovaním prvého kláštora sv. Jakuba na kopci Patacs.
Ostrihomský kanonik Euzebius približne o 25 rokov neskôr -nevediac o biskupovi Bartolomejovi a jeho kláštore- utvoril ďalšiu pustovnícku komunitu v kláštore sv. Kríža na kopci Piliš tiež z takýchto pustovníkov. Podľa zachovanej legendy ho k tomu priviedlo zjavenie o rozptýlených, blúdiacich plamienkoch po púšti, ktoré sa postupne začali spájať do jedného ohniska a svojím svetlom rozjasnili temnotu noci a púšte. Tak uprostred noci bol zrazu deň jasnejší ako na poludnie. Euzébius sa začal modliť k Bohu o vysvetlenie, čo za tajomstvo ukrýva toto videnie. Počul hlas zhora, že tie plamienky znázorňujú pustovníkov roztrúsených po pustovniach žijúcich osamote. V budúcnosti však prinesú väčšie duchovné ovocie, ak sa vzdajú života osamote a zhromaždia sa do jednej kláštornej spoločnosti. Pod vplyvom tohto hlasu zhora Euzébius za pomoci svojich spolu- pustovníkov postavil na hore Pilis spomínaný skromný kostolík zasvätený sv. Krížu spolu s kláštorom približne okolo roku 1250.
V tomto kláštore sv. Kríža neskôr našli miesto aj všetci účastníci skoršej komunity biskupa Bartolomeja, ktorá bola postihnutá tatárskym vpádom. Takto vznikla nová komunita, ktorá prijala pravidlá reguly spomínaného biskupa Bartolomeja. Za patróna rehoľa prijala sv. Pavla I. pustovníka, (thébsky pustovník, ktorý sa stal zosobnením pôvodného pustovníckeho ideálu) a za predstaveného si rehoľa zvolila Euzebia, ktorý začal plniť úlohu prvého provinciála. To všetko sa odohralo v roku 1256. Pavlínski mnísi však mohli pôsobiť ako uznané spoločenstvo len na území ostrihomského arcibiskupstva.
Podľa kanonického práva každý novovzniknutý rád musí byť potvrdený a vzatý na vedomie Svätou Stolicou. Po niekoľkých neúspešných pokusoch a prekonaní prekážok Rád pavlínov bol prijatý a potvrdený Svätou Stolicou až v roku 1308 (teda o 50 rokov neskôr). Pápežského uznania a schválenia regule sv. Augustína sa samotný zakladateľ Euzebius už nedožil.
Novovzniknutý rád sa šíril veľmi rýchlo. Zvlášť na území Maďarska.(99 kláštorov) Okrem toho pavlíni mali svoje kláštory v Palestíne – na hore Tábor, v Transylvánii, v Ríme, na území bývalej Juhoslávie, v Nemecku, v Poľsku, v Portugalsku, v Čechách, v Rakúsku a na Slovensku. Pavlíni na Slovensku
Na území dnešného Slovenska vznikli postupne od 14. do 18. storočia pavlínske kláštory v Horných Lefantovciach (1369), Gombaseku (1371), Marianke (1377), Beckove (1430), v Trebišove, Veľkých Lovciach, vo Vranove nad Topľou, Skalici, Trnave, Šaštíne a v Kežmarku.
Jozef II., rakúsky cisár, v roku 1786 zrušil rád pavlínov v celej svojej ríši. V 18. i v 19. storočí sa pavlíni udržali ešte v Poľsku. Tam však bol ich rád zničený represiami Rusov. Ostal nakoniec len jeden jediný kláštor v Čenstochovej na Jasnej Hore. Až po I. svetovej vojne sa Rád pomaly začal obnovovať. Obnova rehole bola spojená so zmenou jej charakteru z pustovnícko – kontemplatívneho na kontemplatívno – apoštolský. Dnes charakteristické znaky reholi pavlínov sú: kontemplácia o Bohu v samote, rozvíjanie liturgickej modlitby a realizovanie ducha pokánia, rozširovanie úcty k Bohorodičke, apoštolská činnosť v službe Cirkvi a blížnym, hlásanie Božieho Slova a najmä vysluhovanie sviatosti pokánia.
!
700.rokov Otcovia pavlíni v službe Cirkvi a národom
